Ideál umenia je taká skratka v takom zhustení, že by všetky životné skúsenosti, vedomosť a všetka múdrosť mohli vytrysknúť z jedného verša, ktorý by každého zapálil a uchvátil, ktorý by subsumoval vrchol ľudských možností.
…Ovšem všetko, čo sa okolo nás realizuje, alebo i u ľudí z nášho okolia, v súvise so všetkými skutočnými alebo pomyselnými spoločenskými zmenami, sa premieta do vnútra vo svete žijúceho autora, ktorý z toho vyextrahuje duchovnú podstatu a cez ňu ukáže svetu nový obraz, víziou pretvorenú skutočnosť, premiešanú vlastnou duchovnou životnou plazmou. A tak vzniká nový, vnútorným svetlom zaliaty duchovný odliatok sveta.

Je to svet a nie je to svet, lebo je povýšený nad svoje materiálne a tvarové hmýrenie. Teda svet vo svete. A v tom je zmysel a opodstatnenie poézie. Neprichádza k nám ako artefakt, ale ako autoštylizácia sveta.

Poézia je všetko dobre napísané, čoho korene sú v iracionálne. Ostatok sú písačky, všetko čo sa vlečie po povrchu ľudí, situácií a osudov.
Tak aj hudba a muzika. Hudba je v oblasti sveta zvukov to, čo je tam poézia. A muzika, to sú písačky.

V každom umení je najväčším umením správna ekonómia energie a akcentov. U veľkého reprodukčného hudobníka má každý tón svoju presnú dynamiku, dôraz a dĺžku. Niet svojvôle. Ani priveľa, ani primálo.

Organizovať sa dá len slušný priemer. Veľké dielo má v sebe vždy niečo neoficiálnea pokútne, niečo odbojné, niečo revolučné.

Byť tvorivým znamená vytvoriť si vnútornú prítomnosť, ktorou všetko dianie a bytie prefiltrujeme.Punc toho volajú ľudia štýlom.

Dielo, ktoré treba brániť, je slabé. Dielo, ktoré treba komentovať, je hlboké. Dielo, ktoré treba len milovať, je veľké.

Sila a veľkosť umenia je v tom, čo vyvolá, nie v tom, čím je.

Umenie je zbytočné, ak nie je také intenzívne ako život, ak nie je kurzom intenzívneho života.

Pravé umenie je vždy forma dôkladnosti. V tom sa podobá vede.
Je vždy problémom tvrdej úprimnosti. V tom sa podobá etike.
Je vždy aktom túžby. V tom sa podobá náboženstvu.
Je vždy posledným rozhodnutím. V tom sa podobá smrti.

Démonickosť v umení je často len rozháranosť v heroickom šate.
Umením pohŕda, kto ho nemôže obsiahnuť.
Najväčšie diela svetového umenia vytvorila – bolesť.

Byť umelcom znamená stvoriť z reality, ktorú si väčšina ľudí neuvedomuje, skutočnosť novú, ktorá im je nápadná.
Jediný úprimný revolučný čin umelca je hľadať pravdu a vypovedať ju. Najmä pravdu svojho vnútra.

U umelcov si viac vážime vlastný omyl ako cudziu pravdu. Obrátene ako vo vede.
Väčšina malých a časových umelcov si vždy našla mecenášov, súkromných alebo verejných. Veľkých umelcov vyplácal život – kopancami.

Voľakedy považovali za diletanta človeka, čo niečo vedel, a za špecialistu toho, čo vedel všetko. Dnes je diletant ten, čo chce vedieť všetko, a špecialista ten, čo obsiahne niečo.
Diletant miluje to, čo nevie. Profesionál vie, čo nemiluje.
Nadanie nenahradí usilovnosť, ale usilovnosť nahradí nadanie.

(Z diela Pavla Straussa Úsmev nad úsmevom vybral J.R.)